|
kliknutím
na mapu získate
jej zväčšeninu
|
Na geologickej stavbe
sa najväčšmi podieľajú flyšové paleogénne a kriedové súvrstvia pieskovcov
ílovcov, slieňovcov a zlepencov. Reliéf nesie typické znaky flyšových
pohorí. Na miestach s odolnejšími pieskovcami vyčnievajú chrbty tam,
kde sú menej odolné ílovce a slieňovce sú vodou vyhĺbené dlhé erózne
brázdy. Daná oblasť je zaujímavá z hľadiska výskytu niektorých surovín.
História hľadania nafty na území Slovenska sa začala v druhej polovici
19. stor. vrtnými prácami pri Mikovej, Čertižnom, Pčolinnom, Pichnom,
Vyšnom Komárniku a inde. Hĺbkový vrt pri Vyšnom Komárniku dosiahol
840 m a zistili sa v ňom dva naftové obzory. Pri Mikovej bolo vyhĺbených
17 vrtov o hĺbke 50 - 280 m. Ako veľmi nádejné z hľadiska výskytu
nafty boli vymedzené oblasti pri Novej Sedlici a Hosťoviciach.
V strednej
časti Zemplína sa nachádzajú Vihorlatské vrchy, ktoré geomorfologicky
patria k Vnútorným Východným Karpatom. Členia sa na podcelky a ich
časti ako: Humenské vrchy s Krivoštiankou a Sokolom, Vihorlat s
Kyjovskou planinou, Vihorlatskou hornatinou a Jasenskou hornatinou
a Popriečny. Humenské vrchy ležia v bradlovom pásme, pričom sú budované
druhohornými vápencami, dolomitmi a slieňovcami. Pohorie Vihorlat
a Popriečny sú vulkanického pôvodu, vystupujú tu treťohorné andezity
viacerých druhov ich tufy a pyroklastiká. Nivy riek sú pokryté riečnymi
usadeninami a podložie Vihorlatských vrchov pásmom spraší a sprašových
hlín.
 |
pohľad na
Vihorlat
|
Južnú časť
Zemplína zaberá Východoslovenská nížina, Zemplínske vrchy a z juhozápadu
zasahujú Slanské vrchy Východoslovenská nížina je rozsiahlou (4
000 Km2) krajinnou oblasťou v subprovincii Veľkej dunajskej
kotliny. Člení sa na dva krajinné celky: Východoslovenskú pahorkatinu
a južnejšiu Východoslovenskú rovinu. Východoslovenská nížina je
vyplnená neogénnymi ílmi, pieskami, vápencami a štrkmi. Tieto horniny
vystupujú na okraji Slanských a Zemplínskych vrchov Pozdĺž riek
ich pokrývajú riečne sedimenty mimo nich spraše, sprašové hliny
a na juhovýchode viate piesky. Z nerastných surovín sa na Východoslovenskú
pahorkatinu viažu ložiská hnedého uhlia a lignitu (Hnojné, Sejkov),
keramické suroviny sú pri Michalovciach (halloyzit) a Pozdišovciach
(íly), bentonit pri Nižnom Žipove, zeolity v Nižnom Hrabovci-Kučine,
soľ okrem Zbudze je aj v páse Rudlov-Dlhé Klčovo. Mocnosť ložiska
soli v Zbudzi kolíše od 5 m do 300 m, hĺbka uloženia od 160 m do
600 m. Objem ložiska soli je asi 1 mld. ton. Obsah soli dosahuje
až 86%. Po vyťažení ložiska vznikne priestor o objeme 2,5 mld. m3
ako druhotný rezervoár pre ropu. Do úvahy prichádza aj využitie
liečebných účinkov soli formou rehabilitačných zariadení. Na tomto
území sú bohaté zásoby stavebných surovín: kameniva, tehliarskych
hlín, štrkov, štrkopieskov a pieskov. Najcennejším surovinovým
bohatstvom Východoslovenskej roviny je zemný plyn (Stretava, Bánovce-Lastomír,
Pozdišovce-Trhovište, Trebišov Senné, Albínov), štrkopiesky na nivách
Laborca a Ondavy a ložiská kamennej soli. V priestore medzi Kráľovským
Chlmcom a Čiernou nad Tisou je prognózne územie lignitov. V okolitom
širšom priestore je aj výskyt zlievárenských pieskov. V Medzibodroží
sa vyskytujú výrazné pieskové presypy - duny ktoré tu dosahujú výšku
až 25 m, dĺžku až 1,5 km a šírku 150 m, a to na ploche asi 170 Km2.
Denne z nich ukrajuje stavebná aktivita v regióne.
V južnej časti
Východoslovenskej nížiny vystupuje malé pohorie - Zemplínske vrchy.
Geomorfologicky patria k Vnútorným Západným Karpatom. V geologickej
literatúre je rozšírené pomenovanie zemplínsky ostrov. Často sa
vyčleňujú ako samostatná jednotka zemplínske pásmo (zemplinikum).
Budujú ho prvohorné a druhohorné horniny napr. ruly svory pieskovce,
bridlice a po okrajoch mladé sopečné horniny andezity ryolity tufy.
Zemplínske vrchy sú zaujímavé z hľadiska výskytu niektorých surovín.
Zrudnenie je chudobné a sporadické. Západne od obce Zemplín sú zaujímavé
obsahy striebra 6 - 7 g/t, ojedinele 20 g/t. Vo Veľkej Tŕni a jej
okolí sú ložiská čierneho uhlia. Sloje antracitu dosahujú mocnosť
od niekoľkých cm do 160 cm. Antracit je vhodný na energetické účely.
Užitočnou surovinou je aj perlit, ktorého ložiská sa vyskytujú v
Malej Tŕni, Veľkej Bare, vo Viničkách a inde. Vo Veľkej Tŕni je
ložisko tufov a tufitov. Hodia sa na výrobu tufobetónových
zmesí a prefabrikátov. V širšom okolí Zemplínskych vrchov sa
vyskytuje ešte mnoho iných nerudných surovín a palív napr. tehliarske
suroviny zlievárenské a stavbárske piesky vápence, kamenina, bentonit,
zemný plyn, lignit a iné. Z juhozápadu zasahujú čiastočne do Zemplína
aj Slanské vrchy ktoré geomorfologicky patria k Vnútorným Západným
Karpatom. Vznikli v treťohorách vulkanickou činnosťou a sú budované
andezitmi, ryolitmi a ich pyroklastikami. Na úpätí pohoria smerom
k Východoslovenskej nížine sa nachádzajú štvrtohorné sedimenty ktoré
vznikli predovšetkým zvetrávaním sopečného materiálu na svahoch.
Podnebie
Klimaticky
je región rozdelený do troch oblastí podľa nadmorskej výšky. Východoslovenská
nížina, Beskydské predhorie a Zemplínske vrchy patria do teplej
klimatickej oblasti, ktorá pozdĺž riečnych dolín zasahuje aj do
Laboreckej a Ondavskej vrchoviny. Táto klimatická oblasť je v regióne
plošne najrozsiahlejšia. Vyššie položené územia do 800 m n. m. patria
do mierne teplej klimatickej oblasti, ktorú tvoria najvyššie polohy
Slanských vrchov a prevažná časť Vihorlatu, Ondavskej a Laboreckej
vrchoviny. Polohy nad 800 m n. m. patría do chladnej klimatickej
oblasti. Tiahne sa popri hraniciach s Poľskom a zasahuje vrcholové
časti Vihorlatu. Snehová pokrývka tu trvá 80 až 100 dní. Zemplín
je po Podunajskej nížine druhou najteplejšou oblasťou Slovenska.
Priemerná ročná teplota sa pohybuje v rozpätí 9 až 10 ºC. Výborné
klimatické podmienky má najmä rekreačná oblasť a okolie Zemplínskej
šíravy. Priemerné trvanie slnečného svitu v tejto oblasti je 2 200
hodín ročne. Priemerné teploty na Zemplíne sú v januári -1 až -4
ºC na nížine a -5 až -7 ºC na najvyšších vrcholoch, priemerná
teplota v júli sa pohybuje v rozmedzí 18,8 až 20,5 ºC na nížine
a 12 až 16 ºC na najvyšších vrcholoch. Ročný úhrn zrážok sa
pohybuje okolo 530 až 700 mm na nížine a 700 až 1 000 mm v pohoriach.
Zrážky sú hlavne v júni a v júli.
Vodstvo
Vodstvo
Zemplína tvoria početné rieky vodné kanály nádrže. rybníky jazerá,
podzemná voda a minerálne pramene. Zemplín je typickým príkladom
vejárovitej riečnej siete, ktorá spadá do povodia rieky Bodrog a
do úmoria Čierneho mora. Bodrog vzniká sútokom Ondavy a Latorice.
 |
mŕtve ramená
Latorice
|
Dosahuje na území Slovenska dĺžku len 15 km. Slovensko opúšťa v jeho
najnižšom bode 94 m n. m. s prietokom 113 m
3 za sekundu
a hĺbkou 4,3 m. Latorica, ktorá pramení na Ukrajine, priberá niekoľko
kilometrov nad sútokom s Ondavou veľký prítok Laborec. Laborec pramení
v Nízkych Beskydách. Má mnoho malých prítokov z ktorých najvýznamnejšie
sú Cirocha a Uh. Cirocha pramení na severe Zemplína v Bukovských vrchoch.
Uh vzniká spojením niekoľkých prítokov napr.: Ulička, Ubľa v masíve
Hrebeňa. Ondava pramení v severozápadnej časti Ondavskej vrchoviny.
Jej najvýznamnejšie prítoky sú Topľa a Trnávka. Tisa, do ktorej sa
neskôr Bodrog na území Maďarska vlieva, zasahuje do územia Slovenskej
republiky len 5 km úsekom, ktorý tvorí prírodnú hranicu SR a Maďarska
na juhovýchodnom cípe Zemplína. Južná časť Zemplína je popretkávaná
riekami s ich ramenami a zátokami, močiarmi, kanálmi i pieskovými
presypmi, je ideálnym miestom na nenáročné a pohodlné turistické vychádzky
Rieky a potoky poskytujú možnosti rybolovu na desiatky druhov rýb.
Z hľadiska cestovného ruchu sú najpríťažlivejšie vodné nádrže Zemplínska
šírava a Domaša. Zemplínska šírava bola vybudovaná v rokoch 1961 až
1966 na toku Čierna voda ako bočná nádrž Laborca. Leží severovýchodne
od Michaloviec na južnom úpätí Vihorlatských vrchov. Jej východná
plytšia časť je chránenou ornitologickou rezerváciou. Vodné diela
Veľká
 |
vodná nádrž
Starina |
Domaša a Malá Domaša boli vybudované na Ondave v rokoch 1962 až 1967.
Ležia severne od Vranova nad Topľou. Majú dobré podmienky na kúpanie,
vodné športy a rybolov. Vodná nádrž Starina je situovaná v severovýchodnej
časti Zemplína na rieke Cirocha. Bola vybudovaná v rokoch 1983 až
1988 pre zásobovanie regiónu východného Slovenska pitnou vodou. Jedinečným
javom je chránené zosunové jazero Morské oko, situované vo Vihorlatských
vrchoch. Hladina jazera počas roka kolíše. Od roku 1974 sa pre vodné
športy nevyužíva - jazero je súčasťou NPR Morské oko a CHKO Vihorlat,
ktorá patrí do regiónu cestovného ruchu 1. kategórie. Významnou lokalitou
cestovného ruchu je Vinianske jazero, ktoré leží v lesoch na severovýchod
od obce Vinné. Sú tu možnosti kúpania, člnkovania, rybolovu, turistiky
v zime korčuľovanie, beh na lyžiach. Známe sú aj Senné rybníky. Tvorené
sú sústavou 26 umelo vybudovaných rybníkov. Je to oddychová lokalita
a hniezdisko sťahovavého vodného vtáctva. Na Zemplíne sa realizovalo
aj veľa protipovodňových úprav. Z odvodňovacích kanálov sú najznámejšie:
potok Dušan Somotorský a Leleský kanál. Veľké vody sa vpúšťajú do
poldra pri obci Beša. Najväčšie zásoby podzemných vôd sú hlavne v
okolí dolného toku Laborca. Minerálne pramene sa vyskytujú v okolí
Sobraniec, Michaľan a Veľat. Oblasť Východoslovenskej roviny je perspektívnou
aj z hľadiska výskytu horúcich vôd.
Pôdne
pomery
Pôdne
pomery Zemplína sú pestré. Vo Východoslovenskej nížine na širokých
riečnych nivách sú nivné pôdy fluvizeme a lužné pôdy čiernice. Na
sprašiach vznikli ilimerizované pôdy, luvizeme, miestami hnedozeme
a černozeme. V Slanských a Zemplínskych vrchoch prevažujú na silikátových
horninách hnedé lesné pôdy kambizeme. Vo Vihorlatských vrchoch sa
vyskytujú hnedé lesné pôdy a v ich západnej časti na vápencoch a
dolomitoch rendziny. V Bukovských vrchoch, Laboreckej a Ondavskej
vrchovine prevažuje hnedá lesná pôda, ktorú v najvyšších polohách
strieda podzol.
Rastlinstvo
V
Zemplíne sa stretávajú rozličné botanické oblasti: panónska, východokarpatská
a západokarpatská. Južná časť Zemplína, ktorá patrí do panónskej
botanickej oblasti, je takmer úplne odlesnená a premenená na kultúrnu
step s vinohradmi, ovocnými sadmi, ornou pôdou a lúkami. Zvyšky
chráneného lužného lesa sú na nivách Latorice, Uhu a Bodrogu. Nižšie
časti pohorí zaberajú najmä dubové lesy, vo vyšších častiach Slanských
vrchov prevládajú bučiny. Z drevín sa tu vyskytujú vŕby, jelše,
topole, brezy a jasene. Zo vzácnych rastlinných druhov tu registrujeme
leknovec štitnatý, žerušnicu málokvetú, truskavec obyčajný, korunku
strakatú, jesienku obyčajnú, bleduľu jarnú. Na slaniskách rastie
palina prímorská, astra soľomilná, skorocel prímorský a ďalšie halofytné
druhy. Na svahoch Vihorlatských vrchov sa stretávajú panónske, východokarpatské
a západokarpatské druhy. Na južnom úpätí Vihorlatských vrchov sa
nachádzajú porasty teplomilných dúbrav, ktoré vo vyšších polohách
a zväčša aj v Beskydskom predhorí nahrádzajú bukové lesy. Tie vo
Vihorlate aj prevládajú. V nadmorskej výške nad 700 m sa miestami
vyskytuje jedľa biela, smrek a borovica. Vo Vihorlatských vrchoch
nájdeme i viaceré vzácne a chránené rastliny. Sú to: kýchavica biela,
kostihoj srdcovitý, prilbica jedovatá drsnoplodá, skopólia kránska,
kostrava ovčia vihorlatská, tavolník prostredný, rozchodník ročný,
bleduľa jarná, krivec tulcový. Severná časť Zemplína patrí do východokarpatskej
botanickej oblasti. Doliny a erózne brázdy Bukovských vrchov, Laboreckej
a Ondavskej vrchoviny sú zväčša bez lesnej pokrývky. V najnižších
polohách vrchov je dubový les, v celej oblasti však prevláda buk.
Miestami je primiešaná jedľa a borovica. V NPR Stužica jedle dosahujú
vek až 300 rokov a výšku 48 m, buky 185 rokov a výšku 38 m. Lesy
sú známe bohatým výskytom húb. Medzi vzácne druhy rastlín patría:
iskerník karpatský, zvonček jedľový, perovník pštrosí, horec luskáčovitý,
poniklec obyčajný, scila dvojlistá východná. Časť Laboreckej vrchoviny
a Bukovských vrchov patrí do siete biosférických rezervácii v rámci
UNESCO.
Živočíšstvo
Fauna Zemplína je tiež
veľmi pestrá. Živočíchy patría tak medzi zástupcov spoločenstiev listnatého
a ihličnatého lesa, ako i polí, lúk, vodných tokov, vodných plôch
a ich brehov. Bežne sa tu vyskytuje zajac poľný bažant poľovný, srnec
lesný, jeleň lesný, diviak lesný. Zo vzácnych a chránených druhov
tu žije rys ostrovid, vlk
 |
fúzač
alpský
|
dravý, mačka divá, medveď hnedý, zubor hôrny, výr skalný, sova dlhochvostá,
orol krikľavý, kuna lesná a skalná, haja červená, vydra riečna, jazvec
lesný, krkavec čierny, korytnačka močiarna, z vodného vtáctva: hus
divá, kačica divá, bocian biely,
 |
včelár
obyčajný |
bocian čierny, rybár bahenný, sliepočka zelenooká, čajka smejivá,
volavkapopolavá, z motýľov: jasoň červenooký, rôzne druhy babôčok
a perleťovcov. Dá sa tu nájsť aj najväčší motýľ žijúci na území Slovenska
okáň hruškový. Drobný motýlik Vespina slovaciella je pozoruhodný hlavne
tým, že je doposiaľ známy len z územia Zemplína. V NPR Kašvár v okrese
Trebišov sa odhaduje približne 1500 motýlích druhov. Z hmyzu sú vzácne
druhy ako: fúzač alpský, modlivka zelená, bystruška lesklá a ploská,
koník stepný. Z plazov je to mlok karpatský, salamandra škvrnitá,
jašterica živorodá, vretenica obyčajná. Z rýb tu nachádzame sumce,
šťuky, zubáče, pstruhy, kapre, bolene, pleskáče a iné. Chránené
sú mihule a hrúzy.
Ochrana
prírody
Značná
pestrosť prírody a krajiny Zemplína viedla k zriadeniu viacerých
veľkoplošných i maloplošných chránených území Na tomto území sa
nachádzajú štyri veľkoplošné chránené územia: národný park Poloniny
chránená krajinná oblasť Východné Karpaty CHKO Vihorlat a CHKO Latorica.
NP
Poloniny
Do
siete národných parkov na Slovensku pribudol 23.septembra 1997.
Je lokalizovaný v jeho severovýchodnej časti na slovensko-poľsko-ukrajinskom
trojhraničí. Územie NP orograficky patrí k Východným Karpatom, ktoré
tu začínajú. Samotný horský celok, na ktorom ho vyhlásili, je na
Slovensku známy pod názvom Bukovské vrchy. Meno mu dali jedinečné
horské lúky nachádzajúce sa nad úrovňou lesa - v týchto končinách
nazývané poloniny. Výmera NP je 29 805 ha, pričom 80 % tvoria lesy.
Do územia NP patrí predovšetkým celá
 |
NP Poloniny
|
zátopová oblasť nad Starinou, oblasť Maňova a doliny Chotinky pri
obci Stakčín. Ďalej na západ územie čiastočne zasahuje do povodia
riečky Udavy. Na východ od Cirochy prechádza do Uličskej doliny, v
ktorej zaberá horské hrebene v okolí Stužice. Riabej skaly Ďurkovca,
Veľkého a Malého Bukovca, Kučalatej, Stinskej a horský hrebeň Nastasu.
Národný park má i samostatné ochranné pásmo, do ktorého patrí okolie
deviatich obci v Uličskej doline a jedna obec v doline Cirochy. Jeho
výmera je 10 793 ha. Výnimočnosť územia spočíva vo výskyte najväčších
komplexov pôvodných bukovo-jedľových lesov v Európe, miestami
až pralesov a v mimoriadnej koncentrácii vzácnych a ohrozených druhov
rastlín a živočíchov. Je tu 1 200 druhov vyšších rastlín, 342
druhov machorastov 210 druhov lišajníkov a 1 207 druhov húb. Mimoriadne
bohatá je i fauna. Doteraz tu zistili 4 333 druhov bezstavovcov 293
druhov stavovcov - 1 druh mihule, 19 druhov rýb, 13 druhov obojživelníkov
198 druhov vtákov a 55 druhov cicavcov. Trvalo tu žijú všetky druhy
mäsožravcov Na tomto území je šesť národných prírodných rezervácii
(NPR): Stužica, Jarabá skala, Rožok, Pľaša, Havešová, Stinská
 |
prales
stužica
|
a štyri prírodné rezervácie (PR):Uličská, Ostrá, Borsučiny, Šípková
a Udava. Územie je od februára 1993 základom Biosférickej rezervácie
(BR) Východné Karpaty ktorú UNESCO zriadilo pre plnenie programu Človek
a biosféra na rozlohe 40 601 ha. Spolu so zriadenými biosférickými
rezerváciami v priľahlých chránených územiach Poľska a Ukrajiny tvorí
Medzinárodnú biosférickú rezerváciu Východné Karpaty na rozlohe 165
000 hektárov.
CHKO
Latorica
CHKO Latorica bola vyhlásená
25. 6. 1990. Rozprestiera sa pozdĺž rieky Latorice a dolných tokov
Laborca a Ondavy na rozlohe 15620 ha. Je to druhé veľkoplošné chránené
územie nížinného typu na Slovensku. Územie je budované prevažne
kvartérnymi sedimentmi s typickým fluviálnym a eolickým reliéfom.
V súčasnosti je to ojedinelý zachovalý súbor prirodzených lužných
lesov mŕtvych ramien riek, zriedkavých a vzácnych vodných a močiarnych
biocenóz tvoriacich komplex, ktorý nemá obdobu v celej republike.
Oblasť je charakteristická vŕbovými solitérmi, dobre sa tu darí
leknu bielemu, leknici žltej, kotvici plávajúcej a kosatcom. Územie
sa nachádza v migračnej ceste vodného vtáctva. Z pozoruhodných zástupcov
fauny sa v oblasti vyskytuje koník stepný, modlivka zelená, korytnačka
močiarna, volavka purpurová, beluša malá, kormorán veľký, orliak
morský a iné. Predpokladá sa výskyt do 90-tich druhov chránených
živočíchov. Na tomto území boli doposiaľ vyhlásené dve NPR - Latorický
luh 1. a Latorický luh 11. a päť PR – Rašelinisko, Soľ, Veľké jazero,
Zatínsky luh, Dlhé Tice a Krátke Tice. Cestovný ruch sa územia prakticky
nedotýka.
CHKO
Vihorlat
Vihorlat
bol vyhlásený za CHKO dňa 28. 12.1973, avšak vyhláškou z 19. apríla
1999 sa upravila výmera pôvodnej CHKO, v súčasnosti má výmeru 17
485,24 ha. Rozprestiera sa v okresoch Michalovce, Sobrance,
 |
Sninský
kameň
|
Humenné a Snina. Nachádza sa v katastrálnych územiach Jovsa, Poruba
pod Vihorlatom, Remetské Hámre, Hlivištia, Choňkovce, Podhoroď,
Ruská Bystrá, Vyšná Rybnica, Hrabová Roztoka, Strihovec, Kolonica,
Ladomírov, Stakčín, Snina, Zemplínske Hámre a Valaškovce. CHKO
je pokrytá hlavne bukovými lesmi. Vihorlat je napriek neveľkej rozlohe
a nadmorskej výške impozantné sopečné pohorie. Vypína sa nad rozsiahlou
Východoslovenskou nížinou a jeho
|
pohľad na
Morské oko
|
najvyššie vrcholy presahujú výšku 1 000 metrov Patrí medzi najlesnatejšie
pohoria Slovenska s prevahou listnatých, najmä bukových lesov Jeho
geografická poloha a osobitný geologický vývoj podmienili vznik takých
prírodných zvláštností ako sú napríklad jazero Morské oko, Sninský
kameň, vrchoviskové rašeliniská i spoločný výskyt rastlinných druhov
západokarpatskej, východokarpatskej a panónskej flóry. Z chránených
druhov sa tu vyskytuje bleduľa jarná karpatská, prilbica chlpatoplodá
a iné. Najcharakteristickejšou rastlinou je zákonom chránená telekia
ozdobná. Na severnej strane Vihorlatu rastú horské druhy ako napr.:
soldanelka karpatská, kým na južných svahoch sa vyskytujú lesostepné
spoločenstvá s teplomilnými druhmi. Celkove sa v CHKO vyskytuje okolo
35 druhov chránených rastlín. Vplyv Východoslovenskej nížiny a Východných
Karpát sa prejavuje aj v zložení živočíšstva Vihorlatu. Vyskytuje
sa tu vyše 2 000 druhov bezstavovcov. Zo stavovcov sú to napríklad
mlok karpatský, mlok vrchovský, užovka stromová, ako aj takmer 100
druhov hniezdiacich vtákov napríklad bocian čierny, včelár obyčajný,
orol krikľavý, hadiar krátkoprstý.
CHKO
Východné Karpaty
Bola
vyhlásená dňa 1.9. 1977 v pôvodnej rozlohe 96810 ha, z toho chránené
pásmo tvorilo 30 910 ha, výmera vlastnej CHKO bola 66 810 ha. V
roku 1997 bol vládou SR vyhlásený vo východnej časti chránenej krajinnej
oblasti NP Poloniny Terajšia CHKO Východné Karpaty má výmeru vlastného
územia 26 032 ha, ochranné pásmo bolo zrušené. Územie CHKO kopíruje
hranice s Poľskom, tiahne sa od juhovýchodu na severozápad v oblasti
Nízkych Beskýd s orografickými celkami Laborecká vrchovina a Beskydské
predhorie a od hranice NP Poloniny v katastrálnom území Osadné v
okrese Snina až po katastrálne územie Šarbov v okrese Svidník. Je
to celok, v ktorom sa prelína hranica západokarpatskej a východokarpatskej
flóry s výskytom vzácnych a ohrozených druhov napr.: mliečnik Sojákov,
kostihoj srdcovitý, iskerník karpatský, skopólia kránska, telekia
ozdobná a iné.
 |
vlk obyčajný |
Charakteristické sú pasienkové spoločenstvá s vresom obyčajným na
chudobnejších kyslých stanovištiach. V oblasti Dukly je zaznamenaný
výskyt brezy previsnutej. Z drevín prevládajú bukové a jedľové lesy
v nižších polohách dubohrabiny a jelšové lužné lesy Faunu zastupuje
vydra riečna, vlk, rys, medveď, hojné je zastúpenie jelenej, srnčej
a diviačej zveri. Občas z poľskej strany migruje zubor a los. Čo sa
týka druhovej pestrosti a početnosti, najširšie je zastúpená trieda
vtákov napr.: bocian čierny, sova dlhochvostá, ďateľ čierny, orol
krikľavý. Z triedy obojživelníkov: salamandra škvrnitá, mloky Z plazov:
slepúch lámavý, jašterica živorodá. Najbežnejší zástupcovia bezstavovcov
sú fúzač alpský a bystrušky. Na území CHKO sa nachádzajú dve
NPR: Palotská jedlina a Komárnická jedlina a sedem PR: Dranec, Čertižnianske
lúky, Hostovické lúky, Beskyd, Miroľská slatina, Haburské rašelinisko
a Pod Demjatou.