Geologická stavba a povrch , Podnebie , Vodstvo , Pôdne pomery , Rastlinstvo , Živočíšstvo , Ochrana prírody
V severnej časti Zemplína sa nachádzajú geomorfologické celky. Ondavská vrchovina, Laborecká vrchovina, Bukovské vrchy a Beskydské predhorie, ktoré patria do Vonkajších Východných Karpát.
V strednej časti Zemplína sa nachádzajú Vihorlatské vrchy, ktoré geomorfologicky patria k Vnútorným Východným Karpatom. Členia sa na podcelky a ich časti ako: Humenské vrchy s Krivoštiankou a Sokolom, Vihorlat s Kyjovskou planinou, Vihorlatskou hornatinou a Jasenskou hornatinou a Popriečny. Humenské vrchy ležia v bradlovom pásme, pričom sú budované druhohornými vápencami, dolomitmi a slieňovcami. Pohorie Vihorlat a Popriečny sú vulkanického pôvodu, vystupujú tu treťohorné andezity viacerých druhov ich tufy a pyroklastiká. Nivy riek sú pokryté riečnymi usadeninami a podložie Vihorlatských vrchov pásmom spraší a sprašových hlín.
Južnú časť Zemplína zaberá Východoslovenská nížina, Zemplínske vrchy a z juhozápadu zasahujú Slanské vrchy Východoslovenská nížina je rozsiahlou (4 000 Km2) krajinnou oblasťou v subprovincii Veľkej dunajskej kotliny. Člení sa na dva krajinné celky: Východoslovenskú pahorkatinu a južnejšiu Východoslovenskú rovinu. Východoslovenská nížina je vyplnená neogénnymi ílmi, pieskami, vápencami a štrkmi. Tieto horniny vystupujú na okraji Slanských a Zemplínskych vrchov Pozdĺž riek ich pokrývajú riečne sedimenty mimo nich spraše, sprašové hliny a na juhovýchode viate piesky. Z nerastných surovín sa na Východoslovenskú pahorkatinu viažu ložiská hnedého uhlia a lignitu (Hnojné, Sejkov), keramické suroviny sú pri Michalovciach (halloyzit) a Pozdišovciach (íly), bentonit pri Nižnom Žipove, zeolity v Nižnom Hrabovci-Kučine, soľ okrem Zbudze je aj v páse Rudlov-Dlhé Klčovo. Mocnosť ložiska soli v Zbudzi kolíše od 5 m do 300 m, hĺbka uloženia od 160 m do 600 m. Objem ložiska soli je asi 1 mld. ton. Obsah soli dosahuje až 86%. Po vyťažení ložiska vznikne priestor o objeme 2,5 mld. m3 ako druhotný rezervoár pre ropu. Do úvahy prichádza aj využitie liečebných účinkov soli formou rehabilitačných zariadení. Na tomto území sú bohaté zásoby stavebných surovín: kameniva, tehliarskych hlín, štrkov, štrkopieskov a pieskov. Najcennejším surovinovým bohatstvom Východoslovenskej roviny je zemný plyn (Stretava, Bánovce-Lastomír, Pozdišovce-Trhovište, Trebišov Senné, Albínov), štrkopiesky na nivách Laborca a Ondavy a ložiská kamennej soli. V priestore medzi Kráľovským Chlmcom a Čiernou nad Tisou je prognózne územie lignitov. V okolitom širšom priestore je aj výskyt zlievárenských pieskov. V Medzibodroží sa vyskytujú výrazné pieskové presypy - duny ktoré tu dosahujú výšku až 25 m, dĺžku až 1,5 km a šírku 150 m, a to na ploche asi 170 Km2. Denne z nich ukrajuje stavebná aktivita v regióne. V južnej časti Východoslovenskej nížiny vystupuje malé pohorie - Zemplínske vrchy. Geomorfologicky patria k Vnútorným Západným Karpatom. V geologickej literatúre je rozšírené pomenovanie zemplínsky ostrov. Často sa vyčleňujú ako samostatná jednotka zemplínske pásmo (zemplinikum). Budujú ho prvohorné a druhohorné horniny napr. ruly svory pieskovce, bridlice a po okrajoch mladé sopečné horniny andezity ryolity tufy. Zemplínske vrchy sú zaujímavé z hľadiska výskytu niektorých surovín. Zrudnenie je chudobné a sporadické. Západne od obce Zemplín sú zaujímavé obsahy striebra 6 - 7 g/t, ojedinele 20 g/t. Vo Veľkej Tŕni a jej okolí sú ložiská čierneho uhlia. Sloje antracitu dosahujú mocnosť od niekoľkých cm do 160 cm. Antracit je vhodný na energetické účely. Užitočnou surovinou je aj perlit, ktorého ložiská sa vyskytujú v Malej Tŕni, Veľkej Bare, vo Viničkách a inde. Vo Veľkej Tŕni je ložisko tufov a tufitov. Hodia sa na výrobu tufobetónových zmesí a prefabrikátov. V širšom okolí Zemplínskych vrchov sa vyskytuje ešte mnoho iných nerudných surovín a palív napr. tehliarske suroviny zlievárenské a stavbárske piesky vápence, kamenina, bentonit, zemný plyn, lignit a iné. Z juhozápadu zasahujú čiastočne do Zemplína aj Slanské vrchy ktoré geomorfologicky patria k Vnútorným Západným Karpatom. Vznikli v treťohorách vulkanickou činnosťou a sú budované andezitmi, ryolitmi a ich pyroklastikami. Na úpätí pohoria smerom k Východoslovenskej nížine sa nachádzajú štvrtohorné sedimenty ktoré vznikli predovšetkým zvetrávaním sopečného materiálu na svahoch. Klimaticky je región rozdelený do troch oblastí podľa nadmorskej výšky. Východoslovenská nížina, Beskydské predhorie a Zemplínske vrchy patria do teplej klimatickej oblasti, ktorá pozdĺž riečnych dolín zasahuje aj do Laboreckej a Ondavskej vrchoviny. Táto klimatická oblasť je v regióne plošne najrozsiahlejšia. Vyššie položené územia do 800 m n. m. patria do mierne teplej klimatickej oblasti, ktorú tvoria najvyššie polohy Slanských vrchov a prevažná časť Vihorlatu, Ondavskej a Laboreckej vrchoviny. Polohy nad 800 m n. m. patría do chladnej klimatickej oblasti. Tiahne sa popri hraniciach s Poľskom a zasahuje vrcholové časti Vihorlatu. Snehová pokrývka tu trvá 80 až 100 dní. Zemplín je po Podunajskej nížine druhou najteplejšou oblasťou Slovenska. Priemerná ročná teplota sa pohybuje v rozpätí 9 až 10 ºC. Výborné klimatické podmienky má najmä rekreačná oblasť a okolie Zemplínskej šíravy. Priemerné trvanie slnečného svitu v tejto oblasti je 2 200 hodín ročne. Priemerné teploty na Zemplíne sú v januári -1 až -4 ºC na nížine a -5 až -7 ºC na najvyšších vrcholoch, priemerná teplota v júli sa pohybuje v rozmedzí 18,8 až 20,5 ºC na nížine a 12 až 16 ºC na najvyšších vrcholoch. Ročný úhrn zrážok sa pohybuje okolo 530 až 700 mm na nížine a 700 až 1 000 mm v pohoriach. Zrážky sú hlavne v júni a v júli. Vodstvo Zemplína tvoria početné rieky vodné kanály nádrže. rybníky jazerá, podzemná voda a minerálne pramene. Zemplín je typickým príkladom vejárovitej riečnej siete, ktorá spadá do povodia rieky Bodrog a do úmoria Čierneho mora. Bodrog vzniká sútokom Ondavy a Latorice.
Pôdne pomery Zemplína sú pestré. Vo Východoslovenskej nížine na širokých riečnych nivách sú nivné pôdy fluvizeme a lužné pôdy čiernice. Na sprašiach vznikli ilimerizované pôdy, luvizeme, miestami hnedozeme a černozeme. V Slanských a Zemplínskych vrchoch prevažujú na silikátových horninách hnedé lesné pôdy kambizeme. Vo Vihorlatských vrchoch sa vyskytujú hnedé lesné pôdy a v ich západnej časti na vápencoch a dolomitoch rendziny. V Bukovských vrchoch, Laboreckej a Ondavskej vrchovine prevažuje hnedá lesná pôda, ktorú v najvyšších polohách strieda podzol. V Zemplíne sa stretávajú rozličné botanické oblasti: panónska, východokarpatská a západokarpatská. Južná časť Zemplína, ktorá patrí do panónskej botanickej oblasti, je takmer úplne odlesnená a premenená na kultúrnu step s vinohradmi, ovocnými sadmi, ornou pôdou a lúkami. Zvyšky chráneného lužného lesa sú na nivách Latorice, Uhu a Bodrogu. Nižšie časti pohorí zaberajú najmä dubové lesy, vo vyšších častiach Slanských vrchov prevládajú bučiny. Z drevín sa tu vyskytujú vŕby, jelše, topole, brezy a jasene. Zo vzácnych rastlinných druhov tu registrujeme leknovec štitnatý, žerušnicu málokvetú, truskavec obyčajný, korunku strakatú, jesienku obyčajnú, bleduľu jarnú. Na slaniskách rastie palina prímorská, astra soľomilná, skorocel prímorský a ďalšie halofytné druhy. Na svahoch Vihorlatských vrchov sa stretávajú panónske, východokarpatské a západokarpatské druhy. Na južnom úpätí Vihorlatských vrchov sa nachádzajú porasty teplomilných dúbrav, ktoré vo vyšších polohách a zväčša aj v Beskydskom predhorí nahrádzajú bukové lesy. Tie vo Vihorlate aj prevládajú. V nadmorskej výške nad 700 m sa miestami vyskytuje jedľa biela, smrek a borovica. Vo Vihorlatských vrchoch nájdeme i viaceré vzácne a chránené rastliny. Sú to: kýchavica biela, kostihoj srdcovitý, prilbica jedovatá drsnoplodá, skopólia kránska, kostrava ovčia vihorlatská, tavolník prostredný, rozchodník ročný, bleduľa jarná, krivec tulcový. Severná časť Zemplína patrí do východokarpatskej botanickej oblasti. Doliny a erózne brázdy Bukovských vrchov, Laboreckej a Ondavskej vrchoviny sú zväčša bez lesnej pokrývky. V najnižších polohách vrchov je dubový les, v celej oblasti však prevláda buk. Miestami je primiešaná jedľa a borovica. V NPR Stužica jedle dosahujú vek až 300 rokov a výšku 48 m, buky 185 rokov a výšku 38 m. Lesy sú známe bohatým výskytom húb. Medzi vzácne druhy rastlín patría: iskerník karpatský, zvonček jedľový, perovník pštrosí, horec luskáčovitý, poniklec obyčajný, scila dvojlistá východná. Časť Laboreckej vrchoviny a Bukovských vrchov patrí do siete biosférických rezervácii v rámci UNESCO.
Fauna Zemplína je tiež
veľmi pestrá. Živočíchy patría tak medzi zástupcov spoločenstiev listnatého
a ihličnatého lesa, ako i polí, lúk, vodných tokov, vodných plôch
a ich brehov. Bežne sa tu vyskytuje zajac poľný bažant poľovný, srnec
lesný, jeleň lesný, diviak lesný. Zo vzácnych a chránených druhov
tu žije rys ostrovid, vlk
fúzač
alpský
Značná pestrosť prírody a krajiny Zemplína viedla k zriadeniu viacerých veľkoplošných i maloplošných chránených území Na tomto území sa nachádzajú štyri veľkoplošné chránené územia: národný park Poloniny chránená krajinná oblasť Východné Karpaty CHKO Vihorlat a CHKO Latorica. NP Poloniny Do siete národných parkov na Slovensku pribudol 23.septembra 1997. Je lokalizovaný v jeho severovýchodnej časti na slovensko-poľsko-ukrajinskom trojhraničí. Územie NP orograficky patrí k Východným Karpatom, ktoré tu začínajú. Samotný horský celok, na ktorom ho vyhlásili, je na Slovensku známy pod názvom Bukovské vrchy. Meno mu dali jedinečné horské lúky nachádzajúce sa nad úrovňou lesa - v týchto končinách nazývané poloniny. Výmera NP je 29 805 ha, pričom 80 % tvoria lesy. Do územia NP patrí predovšetkým celá
CHKO Latorica CHKO Latorica bola vyhlásená 25. 6. 1990. Rozprestiera sa pozdĺž rieky Latorice a dolných tokov Laborca a Ondavy na rozlohe 15620 ha. Je to druhé veľkoplošné chránené územie nížinného typu na Slovensku. Územie je budované prevažne kvartérnymi sedimentmi s typickým fluviálnym a eolickým reliéfom. V súčasnosti je to ojedinelý zachovalý súbor prirodzených lužných lesov mŕtvych ramien riek, zriedkavých a vzácnych vodných a močiarnych biocenóz tvoriacich komplex, ktorý nemá obdobu v celej republike. Oblasť je charakteristická vŕbovými solitérmi, dobre sa tu darí leknu bielemu, leknici žltej, kotvici plávajúcej a kosatcom. Územie sa nachádza v migračnej ceste vodného vtáctva. Z pozoruhodných zástupcov fauny sa v oblasti vyskytuje koník stepný, modlivka zelená, korytnačka močiarna, volavka purpurová, beluša malá, kormorán veľký, orliak morský a iné. Predpokladá sa výskyt do 90-tich druhov chránených živočíchov. Na tomto území boli doposiaľ vyhlásené dve NPR - Latorický luh 1. a Latorický luh 11. a päť PR – Rašelinisko, Soľ, Veľké jazero, Zatínsky luh, Dlhé Tice a Krátke Tice. Cestovný ruch sa územia prakticky nedotýka. CHKO Vihorlat Vihorlat bol vyhlásený za CHKO dňa 28. 12.1973, avšak vyhláškou z 19. apríla 1999 sa upravila výmera pôvodnej CHKO, v súčasnosti má výmeru 17 485,24 ha. Rozprestiera sa v okresoch Michalovce, Sobrance,
CHKO Východné Karpaty Bola vyhlásená dňa 1.9. 1977 v pôvodnej rozlohe 96810 ha, z toho chránené pásmo tvorilo 30 910 ha, výmera vlastnej CHKO bola 66 810 ha. V roku 1997 bol vládou SR vyhlásený vo východnej časti chránenej krajinnej oblasti NP Poloniny Terajšia CHKO Východné Karpaty má výmeru vlastného územia 26 032 ha, ochranné pásmo bolo zrušené. Územie CHKO kopíruje hranice s Poľskom, tiahne sa od juhovýchodu na severozápad v oblasti Nízkych Beskýd s orografickými celkami Laborecká vrchovina a Beskydské predhorie a od hranice NP Poloniny v katastrálnom území Osadné v okrese Snina až po katastrálne územie Šarbov v okrese Svidník. Je to celok, v ktorom sa prelína hranica západokarpatskej a východokarpatskej flóry s výskytom vzácnych a ohrozených druhov napr.: mliečnik Sojákov, kostihoj srdcovitý, iskerník karpatský, skopólia kránska, telekia ozdobná a iné.
|
|
|
