Územie vlastného Zemplína sa utváralo od 1. polovice 11. storočia ako územnosprávny celok Zemplínsky komitát, od 2. polovice 13. storočia ako Zemplínska stolica a napokon od 2. polovice 19. storočia do roku 1922 ako Zemplínska župa .Názov z roku 1806: latinsky comitatus Zempliniensis.

Staršie názvy vznikli už skôr a to v rokoch 1337 až 1773. Pomenovanie je podľa Zemplínskeho hradu, ktorý postavili na staroslovanskom hradisku na brehu rieky Bodrog severne od Somotora. Bol najstarším hradom Zemplína, vybudovaným ešte pred tatárskym vpádom. Zemplín z pôvodného Zemnen - zemný hrad, s neskôr zaznamenanými podobami Zemlyn, Zemlenn, Zemlunn castrum, Zemlen a i. Bývalý administratívny celok Zemplín sa rozprestieral na území súčasných okresov Humenné, Medzilaborce, Snina, Trebišov prevažnej časti okresu Vranov nad Topľou, najvýchodnejšej časti okresu Stropkov a západnej časti okresu Michalovce, pokračoval na územie súčasného Maďarska až po sútok Bodrogu a Slanej s Hornádom. Zemplínska stolica bola najväčšou stolicou na Slovensku. Ako samostatný administratívny celok vznikol v 1. polovici 11. storočia, kedy siahal na severe len po rieku Latorica, do prvej polovice 14. storočia dosiahol línie, ktorá bola až do roku 1918 hranicou Poľska a Uhorska a po roku 1918 československo-poľskou hranicou. Hranice Zemplína boli prevažne prirodzené (chrbát Slanských vrchov a Vihorlatu, rieka Laborec, Latorica a Tisa), menili sa len málo, a to v severnom úseku voči Šarišu. Územie medzi Vihorlatom a riekami Laborec a Latorica, teda oblasť súčasného okresu Sobrance, východnej a juhovýchodnej časti okresu Michalovce, pôvodne nepatrilo k Zemplínu. Tvorilo západnú časť Užskej stolice a k Zemplínskej župe sa pripojilo až po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918. Ako centrum Zemplína sa striedali Zemplínsky hrad (13. - 1. polovica 14. storočia), Blatný Potok, mestečko Zemplín a od 2. polovice 18. storočia Nové Mesto pod Šiatrom (maďarsky Sátoraljaujhely), od roku 1918 Michalovce.

Hoci slovenské osídlenie Zemplína je doložené od paleolitu, do príchodu Slovanov sa o kontinuálnom osídlení dá hovoriť len na Východoslovenskej nížine. Slovanské osídlenie bolo najintenzívnejšie v oblasti Medzibrožia, t. j. medzi Bodrogom, Latoricou a Tisou a medzi dolnými tokmi Ondavy a Laborca. Osídlenie slovenskej časti Užskej stolice možno sledovať od paleolitu. Známe náleziská sú v Tibave a v Porube pod Vihorlatom. Eneolitické sídlisko bolo objavené v Lúčkach. Najpočetnejšie sídliská slovanského osídlenia sú z veľkomoravského obdobia (Hnojné, Sejkov). V stredoveku boli osídlené aj Nízke Beskydy a pohraničie s Poľskom.

erb mesta Michalovce

Územie na sever od Vihorlatských vrchov a zároveň na východ od Sniny osídlilo v 16. storočí na valašskom práve hlavne ukrajinské obyvateľstvo. Vtedy už bolo na slovenskom Zemplíne 383 sídiel, z nich neskôr vzniklo 10 mestečiek - Zemplín, Leles, Kráľovský Chlmec, Michalovce, Sečovce, Humenné, Stropkov, Trebišov, Vranov a Snina. Koncom 16. stor. bolo na Východoslovenskej nížine Užskej stolice 101 sídel, z nich boli len 2 mestečká - Sobrance a Veľké Kapušany. K väčším sídlam patrili Bežovce a Vinné.

Barokovo-klasicistický kaštieľ rodu Sztárayovcov, teraz Zemplínske múzeum

Zo šľachtických rodín, ktoré v období feudalizmu vlastnili takmer všetku pôdu na tomto území boli najmocnejší Drugethovci, Sztárayovci, Perényovci, Csákyovci a Andrássyovci. Proti útlaku sa poddaní v Zemplíne bránili aj vzburami proti vrchnosti. Južné a juhovýchodné oblasti Zemplína zasiahlo i veľké sedliacke povstanie v roku 1514, ktoré viedol Juraj Dóža. Celé územie Zemplína bolo v priebehu 17 a 18. storočia dejiskom stavovských a náboženských bojov Bocskay, Bethlen a F. Rákoczi však nesplnili očakávanie ľudu. V roku 1831 veľké východoslovenské či cholerové povstanie zachvátilo nielen celý Zemplín, ale rozšírilo sa takmer po celom východnom Slovensku. Po jeho potlačení bolo popravených vyše 120 ľudí a na epidémiu zomrelo do 20 000 obyvateľov Hlavným zdrojom obživy na Zemplíne bolo poľnohospodárstvo, koncom 19. storočia zamerané na náročnejšie plodiny vrátane vínnej révy v tokajskej oblasti. Doplnkovým zamestnaním v kopcovitých a lesných oblastiach bolo drevorubačstvo, pálenie dreveného uhlia, furmanka a pastierstvo. Centrom hrnčiarstva boli a sú Pozdišovce. Medzi zaujímavé remeslá patrilo korytárstvo, košikárstvo, domácka výroba textilu z lanu, konopí a vlny Viaceré mestá boli známe chýrnymi trhmi. Východisko z biedy hľadali obyvatelia vo vysťahovalectve. V rokoch 1879-1903 sa vysťahovalo zo Zemplínskej župy 52 444 osôb, čo bolo takmer 20 % obyvateľov. V tridsiatych rokoch 20. storočia pocítili obyvatelia následky ťažkej hospodárskej krízy Počas druhej svetovej vojny vznikajú vo Vihorlate a v severných hornatých oblastiach Zemplína početné partizánske skupiny ako napr.: Pugačov, Čapajev, Jastrab. Fašisti si vylievali zlosť na bezbrannom obyvateľstve. Tak to bolo v októbri a novembri 1944 vo Vinnom, na Bielej hore v Michalovciach, v Porube pod Vihorlatom, Pavlovciach nad Uhom, Remetských Hámroch, v Tokajíku a v ďalších obciach.

 Vaše návrhy a pripomienky posielajte na adresu:   krajzemplin@szm.sk
 
english version I história I pamiatky I príroda